O OBCI

Od prvopočiatku k prvej písomnej zmienke

Predstava kvalitného života pravdepodobne uchvátila aj prvých obyvateľov, ktorí sa už v 1. storočí pred Kristom na tomto území usídlili. Pamiatkou po ich činnosti je ešte i dnes identifikovateľné bývalé opevnené hradisko, ktoré sa nachádza v lokalite Hrádok a ktoré ľudia obývali približne dve storočia.

Slovania do Turca, teda aj do Turčianskych Kľačian, prichádzajú približne v 7. storočí po Kristovi a natrvalo sa tu usadzujú. Centrálnym hradiskom turčianskych Slovanov bol v tom čase Vyšehrad (na hranici južného Turca a severnej Hornej Nitry). V 10.-11. storočí sa začínajú venovať chovom koní, resp. kobýl pre veľmoža na Vyšehrade i na sučianskej Skale. Podľa tejto činnosti neskôr obec dostala aj názov odvodený od slovanského podstatného mena kläča čiže kobyla. Môžeme teda povedať, že naša obec je nepretržite obývaná tisíc rokov.

V 13. storočí bol chov koní a osobitne kobýl v Kľačanoch značne rozvinutý a špecializovaný. Okrem Kľačian sa kone pravdepodobne chovali aj v Konskom. Kone sa chovali prioritne na vojnové potreby krajiny, na doručovanie súrnych správ a posolstiev, ale aj ako hlavný dopravný prostriedok. Obyvateľstvo bolo pôvodne pohanské, kresťanstvo prijalo niekedy v 10. – 12. storočí a od 12. storočia cirkevne patrilo do Sučian.

Naša obec nikdy nebola samostatnou, pravdepodobne do roku 1337 patrila k Sučianskemu hradu. Majiteľmi tohto hradu bolo mnoho veľmožov či uhorských panovníkov, za ktorých spomenieme aspoň Matúša Čáka Trenčianskeho (1311 – 1313) či Magistra Donča, ktorý bol zvolenských županom (Turiec patril do Zvolenského komitátu, komitát je organizačná jednotka za účelom správy kráľovského majetku) a ktorý dal postaviť Sklabinský hrad, pod ktorého správu dal medzi rokmi 1339 až 1403 preradiť aj vtedajšie Kľačany. Z tejto doby, konkrétne z 19. júla 1374, pochádza aj prvá písomná zmienka nielen o našej obci, ale aj napr. o susednej obci Lipovec. Ide o list uhorského kráľa Ľudovíta I. svojim šľachticom z Košút (zaniknutej dediny pri Martine, dnes jedného zo sídlisk Martina), že nevyplatili dohodnutú finančnú čiastku žilinskému mešťanovi Vilusovi, za ktorú im predal dedičné richtárstvo (aj) v Kľačanoch.

 

Od Košútovcov po revolučné roky

Majitelia Sklabinského hradu a jeho priľahlých dedín, teda aj Kľačian, sa striedali veľmi často. Po Košútovcoch v rokoch 1403 – 1410 vlastnili Kľačany šľachtici zo Zlatých Moraviec, z Plášťoviec i z gemerskej Bátky. Od roku 1410 vlastnil hrad Sklabiňa turčiansky župan Andrej Balický. V r. 1469 sa hrad stal kráľovským majetkom.

V roku 1470 uhorský kráľ Matej Korvín daroval sklabinské panstvo svojmu pokladníkovi Jánovi Ernstovi. Ernstovci vlastnili hrad Sklabiňa i Kľačany do roku 1475. Ďalším známym majiteľom Sklabine sa v r. 1487 stal Ján Korvín, ľavoboček kráľa Mateja Korvína, ktorému toto panstvo daroval jeho otec. Po zmene na uhorskom tróne kráľ Vladislav dal Sklabinský hrad do vlastníctva Antonovi a Petrovi z Poku, no rok na to už Kľačany opäť patrili Jánovi Korvínovi, ktorý ich v r. 1495 daroval Štefanovi Zápoľskému. Od roku 1505 patril Sklabinský hrad Jánovi Zápoľskému.

Koncom 15. storočia Kľačany spustli, a tak Zápoľskí usadili na svoje panstvo niekoľko valašských rodín. V Kľačanoch sídlil aj valašský vojvoda sklabinského hradného panstva, o čom nám informujú urbárske záznamy z neskoršieho obdobia. Touto cestou sa na naše územie dostal chov oviec.

Uhorský kráľ Ferdinand I. dňa 15. júna 1527 listinou vydanou vo Viedni skonfiškoval Zápoľským Sklabiňu a daroval ju vernému slúžiacemu Františkovi I. Révaiovi, ktorého 1. mája 1528 slávnostne voviedli do tohto panstva.

Révaiovci pochádzali zo Sriemskej stolice, ktorá sa nachádza v najvýchodnejšej časti Chorvátska, na hraniciach so Srbskom. Na Slovensko prišli pravdepodobne po bitke pri Moháči (29.8.1526, vojsko osmanského sultána Sulejmana porazilo vojsko uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského), kedy boli ich rodové majetky spustošené. F. Révai sa v službách kráľa osvedčil, preto bola kráľova odmena veľmi štedrá. František I. Révai sa zoznámil s reformačným prúdom, ktorý prenikal aj na Slovensko a aktívne sa oboznamoval s učením Martina Luthera i Filipa Melanchthona. S M. Lutherom bol v čulom písomnom, často mimoriadne konfrontačnom, styku. Bol to on, kto priviedol Turčiansku stolicu k protestantizmu. Zároveň si ako vzdelaný muž uvedomoval potrebu vzdelávania a začal u svojich synov, ktorí získali univerzitné vzdelanie. Révaiovci sa okrem iného zaslúžili i o rozšírenie reformácie v Turci, zakladanie škôl v celom Turci, a tým povzdvihnutie vzdelanosti a kultúrne povznesenie. Napríklad v r. 1651 obsahovala ich knižnica 321 kníh. Révaiovci zostali majiteľmi Sklabinského panstva až do roku 1848.

18. storočie v Kľačanoch je zastúpené zmienkou o rokoch 1782 – 1790, kedy pravdepodobne prišli do Kľačian prví preceptori (učitelia) a v tomto období pravdepodobne vznikla aj evanjelická cirkev sučianska, pod ktorú patrí aj evanjelická cirkev kľačianska.

 

Od revolučných rokov po 1. sv. vojnu

Roky 1848-49 sú považované v našich dejinách za revolučné roky. Predstavitelia národnostných menšín vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku chceli vojenským spôsobom zlikvidovať absolutizmus, poddanstvo a zaistiť rovnosť pred zákonom, ústavný režim a slobodu národom.

Stalo sa, že Rakúsko – Uhorsko sa rozdelilo a Uhorsko, do ktorého patrili aj slovenské územia, sa konštituovalo ako nezávislý štát s vlastnou vládou spojenou personálnou úniou s Rakúskom. Výsledkom tohto kroku bola maďarizácia Uhorska a následné národné hnutia proti maďarskému vplyvu nielen Slovensku. Došlo k občianskej vojne. Keďže Viedeň sľubovala zaistiť rovnosť národov, vznik federatívneho štátu, slovenská politika sa pridala na jej stranu. Sľuby však ostali sľubmi, Slováci ostali po kapitulácii maďarskej armády po bitke pri Világoši súčasťou Uhorska. V tomto období nastalo isté slabé uvoľnenie pomerov, niekoľko Slovákov sa dostalo do úradov, mohli vychádzať Slovenské noviny, vyučovalo sa aj po slovensky a maďarizácia sa pribrzdila.

Po roku 1849 v období Františkovsko – jozefínskeho neoabsolutizmu sa začala prejavovať zase germanizácia Uhorska a prísna viedenská centralizácia a cenzúra. Aj tak mnohí národovci v tomto období usilovali o zavedenie slovenčiny do škôl, neskôr češtiny, Ľ. Štúr dokonca uvažoval nad ruštinou! Postupom času národnobuditeľské snahy opadli a hlavní predstavitelia sa vrátili k svojej práci.

Po páde Bachovho absolutizmu opäť vzrástli národné nádeje a burcovalo sa národné povedomie, čo vyústilo do Memorandového zhromaždenia 6. – 7. júna 1861 v Martine. Memorandum národa slovenského obsahovalo žiadosti o slovenské sebaurčenie v Uhorsku, používanie slovenského jazyka ako úradnej reči, založenie slovenského literárneho ústavu (Matice slovenskej), založenie katedry slovenského jazyka a jeho štúdium. Zaujímavé je, že Slováci v Memorande nenastolili žiadne sociálne požiadavky. Samozrejme, neuspeli. V Uhorsku však nastalo silné Protimemorandové hnutie a jediná stolica, ktorá sa nezapojila, bola Turčianska.

12. decembra 1861 Štefan Moyzes, Karol Kuzmány a vtedajší sučiansky farár Ondrej Hodža predložili cisárovi nové, tzv. decembrové memorandum, kde žiadali okrem kultúrnych požiadaviek ja prehodnotiť samosprávu (napr. Slovenský snem so sídlom v Banskej Bystrici, ktorú plánovali povzdvihnúť na hlavné mesto budúceho samostatného Slovenska). Viedeň odsúhlasila len kultúrne požiadavky, okrem iných aj univerzitu v Nitre. Na tomto základe vzniklo v roku 1862 evanjelické osemtriedne gymnázium v Revúcej, 1. Septembra1861 štvortriedne evanjelické gymnázium v Martine a v októbri 1861 štvortriedne reálne katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom. 4. augusta 1863 vznikla Matica slovenská.

V roku 1866 došlo k zlomu, kedy sa na slovenských územiach opäť začala šíriť veľkomaďarizácia a darilo sa jej aj vďaka roztrieštenosti slovenskej inteligencie. Výsledkom bolo, že v roku 1874 bola zrušená činnosť všetkých troch gymnázií a v roku 1875 aj Matice slovenskej. Následne nastúpila silná vlna emigrácie. V roku 1879 sa v školách povinne začal učiť maďarský jazyk. K maďarizácii sa pripojila aj dovtedy tak proslovenská Turčianska stolica cez podžupana Ľudovíta Lehoczkého. Stal sa aktívnym členom Hornozemnského maďarského vzdelávacieho spolku, ktorého cieľom bolo systematické pomaďarčovanie slovenského národa. Slováci, ktorí sa nebáli hovoriť o sebe ako o Slovákoch, boli označovaní za panslávov a zbavovaní verejných funkcií. (1896: 200 000 zlatých bolo viac ako 2 000 000 Sk).

Aj napriek zložitému presadzovaniu slovenskosti v Uhorsku slovenská kultúrna elita nezaháľala. So svojou tvorbou sa presadili mnohí spisovatelia (Jonáš Záborský, Ján Botto, Svetozár Hurban Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Kukučín) maliari (Dominik Skutecký, Ladislav Medňanský, Eduard Majsch, hudobní skladatelia (Ján Levoslav Bella) či prírodovedci (A. Kmeť, Jozef Ľudovít Holuby, Dionýz Štúr). V emigrácii sa presadili napríklad Aurel Stodola (výskum turbín), Jozef Murgaš (rádiotelegrafia). Vznikalo aj množstvo slovenských inštitúcií a spolkov.

Slováci spolu s Rumunmi a Srbmi na národnostnom kongrese 10. Augusta 1895 žiadali už odmietnutie Uhorska ako jednonárodnostného maďarského štátu a žiadali o autonómiu jednotlivých národností. Neuspeli. Spojili sa však s Čechmi a 7. Mája 1896 vytvorili Českoslovanskú jednotu.

Politická aktivita Slovákov neutíchala ani v tomto ťažkom období. Slováci sa značne politicky aktivizovali, prvá slovenská politická strana SNS vo voľbách v roku 1901 dokonca získala v parlamente 3 miesta poslancov, Zychiho strana dve. Bol to veľký úspech aj preto, lebo v tej dobe malo právo voliť len 6 % obyvateľov. V roku 1906 už Slovákov zastupovalo už 7 poslancov.

Radosť netrvala dlho, pretože v roku 1907 minister kultúry a školstva Albert Apponyi vydal školské zákony s cieľom urýchliť totálnu maďarizáciu. V tejto atmosfére došlo aj k tragickej udalosti v Černovej.

Slovenské kultúrno-spoločenské povedomie však napriek tomu prekvitalo. V tejto situácii, kedy sa cielene ťažko brojili proti všetkému slovenskému, došlo k smrti arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este. Neodvratná vojna bola teda veľkou príležitosťou a jedinou cestou, ako si vybojovať slovenskú štátnu samostatnosť.

V Kľačanoch sa v 19. storočia píše história od roku 1835, kedy sa spomína založenie školy. V roku 1831 sa objavila v dedine cholera, ktorá si vyžiadala 47 mŕtvych. Boli pochovaná na „zvláštnom mieste". Zmienka o vplyve politickej situácie na život občanov Kľačian sa týka života pána Kramára, ktorý hrdinsky v roku 1848 skrýval sučianskeho farára Ondreja Hodžu a Ďurka Langsfelda, člena štúrovcov. Andrej Líška spomína, že v roku 1887 bol v obci obrovský požiar, kedy zhorela aj škola a odvtedy sa v obci stavali len murované domy. Dokonca zomrelo aj jedno dieťa. V roku 1897 za pôsobenia Miloslava Jesenského bola postavená školská budova za 20 000 korún. V rokoch 1892, 1894 a 1904 boli v obci silné povodne.

 

1. sv. vojna v Kľačanoch

Pán učiteľ Líška, ktorý viedol kľačiansku obecnú kroniku od 1. novembra 1933 zapísal aj spomienky ľudí, ktorí prežili 1. svetovú vojnu. Spomína, že vojna vtrhla do našej obce v noci 28. Júla 1914, kedy sučiansky podnotár Galamboš prišiel do obce a „bubnovaním a pískaním" spravil poplach. Prečítal ľuďom mobilizačnú vyhlášku, na základe ktorej do vojny a na odvod do Trenčína nastúpili Emil Korda, Ján Matis, Pavel Lamoš, Karol Prindeš, Jozef Litvaj, Jozef Blahušiak a Jozef Gregor. Podľa druhej mobilizačnej vyhlášky do vojny odišli Pavol Bízik Ján Fajna, Andrej Sianta, Jozef Veterník Vozíke, Ján Bízik a Jozef Čabiak. Do zajatia do Ruska sa dostali Pavel Lamoš, Jozef Veterník Trninský a iní. Ženy a deti po odvedených dostali vyživovací príspevok 5 korún mesačne, čo bolo v tej dobe dostačujúce.

Na začiatku vojny zmizli z obehu zlaté peniaze, do konca roku 1914 strieborné, neskôr aj niklové a bronzové. Namiesto toho boli vydané papierové koruny a dvojkoruny (zlatovky) a razili sa 20 a dvojhalierniky zo železa.

Prvá svetová vojna ťažko zasiahla do života Kľačancov, ktorí pociťovali veľký nedostatok a biedu. Učiteľ Líška píše o krutej maďarizácii počas vojny, ktorej dôsledky s dostavili v roku 1916, kedy nastala dôsledná rekvirácia majetku občanov. Bralo sa všetko, všetko sa zdražovalo. Potraviny boli na prídel na lístky, neskôr dokonca aj topánky a oblečenie. Kľačany v tejto dobe prišli aj o dva kostolné zvony.

Medzi ľuďmi logicky vládla zlá nálada, žilo sa bez vízie do budúcnosti, objavovali sa heslá ako „Užiť si dňa" alebo „Užiť si každého okamžiku". Značne bola rozšírená aj nevera manželiek, ktorých muži boli na vojne. Učiteľ Líška ich však neodcudzuje, chápe ich konanie. Čo však považuje za neprístojné, je rast krádeží, žobranie a „zločinnosť".

Obeťami vojny boli medzi Kľačancami Ján Fajna, Emil Fajna, Juraj Figura, Ondrej Gregor,, Ján Husár, Koloman Husár, Jozef Jankovič Pirohé, Jozef Jankovič Svitké, Ján Kramár, Ján Raffaj, Jozef Šuhajda, a Jozef Veterník Trninský.

Koniec vojny a vznik ČSR naši obyvatelia zaregistrovali až na druhý deň, teda 29. októbra 1918. Brali to ako veľké vyslobodenie fyzické aj psychické a veľmi pozitívne vnímali aj prijatie Martinskej deklarácie alebo aj Deklarácie slovenského národa (je dokument z 30. októbra 1918 prijatý na zhromaždení v Martine, kde sa účastníci prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili SNR ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa. Je to jeden zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu a potvrdenie, že aj Slováci chcú štát Česko-Slovensko). Ešte v roku 1918 vznikla v Kľačanoch národná rada a jej predsedom (starostom) sa stal učiteľ Miloslav Jesenský.

 

Medzivojnové obdobie v Kľačanoch

Situáciu po vojne obyvatelia Kľačian všeobecne vnímali ako „dobré časy". Bolo veľa roboty a dobre platenej, pretože sa musela obnoviť zničená novovzniknutá republika. Radosť sa prejavovala aj tým, že vznikala potreba spolčovania sa s cieľom ľudovej výchovy.

Na to, že v dedine v roku 1920 bolo 98 domov a obec mala 563 obyvateľov, fungovalo tu viacero spolkov. V roku 1922 vznikol Spevokol a Samovzdelávací krúžok, ktorý viedol učiteľ M. Jesenský. Spolu s členmi nacvičoval zborové piesne, divadelné predstavenia a organizoval vzdelávacie prednášky. Bohužiaľ, v roku 1928 sa „pre klebety a malichernosti" rozpadol.

V roku 1929 vzniklo úverové družstvo.

V roku 1930 založili miestni nadšenci futbalu futbalové družstvo, ktoré nazvali Spartak Kľačany. Ihrisko si však museli sami vybudovať, a to vyklčovaním briez v lokalite Dolné Dúbravy. Zakladajúcimi členmi boli páni Viliam Gallo, Chromec, Veterník, Roháčik, Miľanec, Blaho, Kubis Čabiak a pán učiteľ Rudolf Korda. Vychovávali si aj svojich nástupcov, medzi ktorých patrili napríklad Gallo, Vaňko, Prindeš, Barica či Volna. V lige hrávali s Vrútkami, Sučanmi, Lipovcom, Martinom, Turanmi a Záturčím.

6. decembra 1932 vnikla Slovenská evanjelická jednota v Kľačanoch, mala 24 členov, jej predsedom bol Ján Matis a za svoje heslo si vybrali: „Jedni druhým bremená neste a tak plňte zákon Kristov" (list apoštola Pavla Galatským 6,2). Cieľom tohto spolku bola teda vzájomná nezištná pomoc.

V ten istý deň vzniklo aj Združenie evanjelickej mládeže. Predsedom sa stal učiteľ Andrej Líška. Združenie malo 75 členov. V rámci neho fungoval aj spevokol, ktorého dirigentom bol A. Líška a mal 48 členov. Vystupovali na všetkých obecných slávnostiach, sviatkoch, pohreboch i svadbách členov.

V roku 1932 vznikol aj Ochotnícky divadelný krúžok v Kľačanoch, predsedom ktorého bol Ján Čabiak a režisérom A. Líška. Dokázali nacvičiť a odpremiérovať minimálne dve hry do roka a zabsolvovať aj okresné divadelné súťaže.

V roku 1934 vznikol miestny odbor Matice slovenskej, ktorý mal 38 členov, predsedom sa stal učiteľ Líška a jeho cieľom bolo organizovať prednášky „národného charakteru".

Pán učiteľ Líška v kronike venuje pozornosť všetkým dôležitým udalostiam v obci, z ktorých vyberám: v roku 1925 bola veľká povodeň, v roku 1928 sa objavil týfus, ktorému podľahol každý tretí občan (168 ľudí), v nemocnici sa ocitli 36 Kľačanci a zomreli 4 osoby. Ako dôvod sa uvádza stekajúca hnojovka z maštalí do potokov.

Elektrická energia bola zavedená 1. apríla 1929, ľudia jej však nedôverovali, čoho dôkazom je len 47 prípojok v roku 1933

V rokoch 1930 – 32 sa kvôli záplavám zreguloval 625 m úsek koryta Váhu kvôli častým zničujúcim záplavám. Celkové náklady boli 630 000 Kč, obec vďaka starostovi Jozefovi Ľuptákovi zaplatila len 108 000 Kč.

Dnes už len ťažko dokážeme pochopiť, ako vtedajší ľudia, ktorí museli tvrdo pracovať nielen v zamestnaní, ale aj doma na gazdovstve, museli sa starať často o mnohopočetnú rodinu, si dokázali nájsť čas aj na spoločenský život. Podľa kroniky sa stále niečo dialo. Obecné oslavy boli pravdepodobne mimoriadne obľúbené, pretože sa ich zúčastňovali prakticky všetci občania. Avšak nielen ako diváci, väčšina z nich práve ako účinkujúci.

Spomeniem len zaznamenané oslavy v roku 1935:

7. marca obrovské oslavy „s vatrou a spevom na Dieliku" pri príležitosti 85 výročia narodenia T. G. Masaryka september 1935: slávnosť k 17. výročiu úmrtia gen. M. R. Štefánika, „nášho bohatiera a spolutvorcu nášho štátu27. septembra: naši občania sa hromadne zúčastnili na privítaní prezidenta Beneša, ktorý navštívil Sučany a vzdali mu „hold nekonečnej úcty a vďaky"november: veľká obecná slávnosť pri príležitosti zvolenia dr. Milana Hodžu sa prvého slovenského predsedu vládu ČSR. Ľudia tento fakt vnímali mimoriadne intenzívne, pretože jeho otec, senior Ondrej Hodža bol farárom sučianskym, a teda aj kľačianskymna začiatku a na konci každého školského roku bola veľká celoobecná slávnosťdvakrát do roka divadelné predstaveniapravidelné osvetovo-vzdelávacie aktivityľudia radi čítajú, obecná knižnica má 124 kníh, v roku 1937 138 kníh1937: každoročné stále oslavy (Masaryk, hasiči, divadelníci: priemer na predstavenie je 150 ľudí a zisk 400 korún

 

Počty domov a obyvateľov

1910.......... 91 domov..................591 ľudí

1920...........98..............................563

1930...........113.............................647

 

Gramotnosť obyvateľov

Rok 1933......negramotní 32.........čiastočne 9

 

Zamestnanosť obyvateľov

Rok 1933: 1 kováč, 2 obchodníci so zmiešaným tovarom, 1 krajčír, 5 obuvníkov, 4 stolári, 2 murárski majstri, pracovníci na železnici a v dielňach, domáci hospodári. V roku 1935 bolo v obci 17 nezamestnaných, ktorých štátna podpora bola 20 korún za týždeň. V roku 1937 v obci nebol nikto nezamestnaný, pláca robotníkov bola 20 – 25 korún denne, čo kronikár hodnotí ako dobré.

 

Doprava

Konské povozy, peši, cez Váh jedine obkľukou po sučianskom moste alebo člnkom (hájovom) cez Váh v kľačianskom chotári. Konské povozy prechádzali cez brody, ak bolo málo vody. V roku 1897 zriadil urbár pričineným miestneho žida Polatscheka kompu za 800 zlatých, neskoršie ju dal do prenájmu židovi Fischerovi. Ako prievozníci sa spomínajú Galovci, Bízikovci, Ján Figura, Ondrej Prindeš, Andrej Veterník, Andrej Chromec, Jozej Kubis. V kronike z roku 1933 sú zaznamenané 2 smrteľné nehody na kompe (v roku 1904 sa utopil prievozník Ján Chromec a v roku 1906 sa utopili 2 svadobčania. V roku 1937 kompa prešla pod obecnú správu a obec za ňu urbáru vyplatila 5 500 korún. Do nájmu ju dostal Jozef Gallo za nájomné 1 625 korún za rok.

 

Dobrovoľný hasičský zbor

DHZ v Kľačanoch vznikol v roku 1884 z iniciatívy Leopolda Fischera. Zakladajúcimi členmi zboru boli Pavol Bízik, Juraj Chromec, Andrej Blaho, Ján Kubis, Ján Kubis dolný, Ján Veterník Šovcé, Andrej Veterník, Andrej Veterník horný, Pavol Veterník, Juraj Baka, Samuel Baka, Andrej Hoľa, Andrej Sianta, Ferdinand Záborský, Andrej Matis, Ján Husár, Ján Králik, Andrej Miľanec, Pavol Figura, Pavol Jankovič, Juraj Čabiak, Andrej Barica, spolu 24 členov.

Používali dvoj- aj štvorkolesové striekačky. Pomáhali nielen pri nešťastiach v Kľačanoch, ale aj v okolitých obciach, napr. v Lipovci, vo Vrútkach, v Priekope či v Sučanoch.

Od roku 1904 majú národnú zástavu, ktorú posvätil p. senior Hodža zo Sučian.

Starostovia obce všemožne činnosť dobrovoľných hasičov podporovali, spomínajú sa Pavol Lamoš, Jozef Ľupták (1927 – 1931) a aj vtedajší starosta Juraj Roháčik.

 

Pikošky

V roku 1935 malo 5 rodín rádioobec má miestnu časť Habeš, ktorá je pomenovaná podľa momentálne prebiehajúcej vojne (1936 – 1941) medzi Talianskom a Habešom (dnešná Etiópia). Bývali tam Hánešovci, Bízikovci a Haringáčovci.1937 – veľkopodnikateľ Baťa chcel postaviť autostrádu spájajúcu západ republiky s východom. Mala prechádzať aj cez intravilán našej obce. Jej predpokladaná šírka bola 18 – 20 metrov, mala byť dvojsmerná a v prostriedku bol plánovaný 2 m široký trávnik. Tento „luxus" ostal, bohužiaľ, len v Baťových plánoch.Kľačancov vydesila „krutá správa" o smrti Masaryka, všetci obyvatelia ho oplakávajú, 19. 9. Bola smútočná tryzna na bohoslužbáchTibor Smieško, vedúci notár v Sučanoch má v obci veľké zásluhy, pracuje pre blaho obce, robí ľahkú atletiku a „100 m zabehne za 10,9 sek!"Roku 1940 bola mimoriadne silná zima, až -32 C, -35C, na tri mesiace zamrzol Váh. Dedina je zaviata, po ceste vedie len úzky chodník, ktorým ľudia musia chodiť. Povozy nechodia, doprava viazne. „Náš občan Ján Kubis Čabiak st. cestoval z Bratislavy rýchlikom namiesto 4 hodín dva dni."23. 3. 1940 po ťažkej a krutej zime sa odchádzajúce ľady podpísali pod vylomenie stĺpa, ktoré držalo hlavné lano na kompe. Pár odvážnych chlapov sa však preplavilo na druhú stranu Váhu a kompu po krátkych peripetiách spojazdnilo.

 

Obdobie 2. svetovej vojny v Kľačanoch

8.9. 1938 bolo vyhlásené stanné právo, zvyšuje sa napätie. 23. 9. 1938 o 22,20 hod. bola vyhlásená všeobecná mobilizácia mužov do 40 roku z Kľačian odvádzajú Miloša Veterníka, Jozefa Kubisa, Jozefa Volnu, Andreja Kubisa Čabiaka, Andreja Chromčíka ml. a ďalších, spolu 60 vojakov. Občania veľmi pozorne sledujú vývoj situácie, vyhlásenie autonómie Slovenska, aj demobilizáciu, či nástup Jozefa Tisa na post prezidenta Slovenského štátu. Vplyvom vývoja politickej situácie v štáte 4. 12. 1938 vznikla ja Kľačanoch Hlinkova garda. Veliteľom sa stal Milan Blaho a mala 21 členov.

V roku 1939 sa všeobecná politická situácia premietla do obecnej politiky. Vznik Slovenského štátu 14. 3. 1939 Kľačanci privítali s nadšením: „Slovensko prežíva svoje najradostnejšie dni" – to je komentár kronikára. Kľačanci jasajú, že „po viac ako 1 000 rokoch" majú samostatné Slovensko. Zaujímavé sú aj komentáre k iným udalostiam v štáte. Tak napríklad vpád Maďarov na východné Slovensko Líška opisuje takto: „Prevratových pomerov v našom štáte využili naši „dobrí susedia" Maďari a...23.3. vtrhli na východné Slovensko." Obecná Hlinkova garda sa bojov nezúčastnila.

Mobilizácia pokračuje aj naďalej, 3. 9. Sú povolaní všetci záložníci do 38 roku. Z Kľačian odchádza 28 chlapov, do konca októbra boli všetci doma.

Zvolenie Tisa sa prezidenta Slovenského štátu 26. 10. 1939 pán Líška komentuje: „Boh požehnaj jeho kroky."

Jozef Tiso je obľúbeným politikom aj v Kľačanoch, keď prišiel 11. 5. 1940 do Sučian, Kľačanci ho boli radostne vítať. Politická situácia je ovplyvnená pričlenením Slovenska k paktu 3 veľmocí (Nemecko, Taliansko a Japonsko 24. 11. 1940). Kronikár poznamenal: „Sme dnes ako rovný medzi rovnými a toto nás napĺňa nielen oprávnenou hrdosťou, ale aj spokojnosťou."

Často bývalo kvôli vojnovému stavu tzv. úplné zatmenie, v našej obci bolo vyhlásené na 8. 4. 1940.

Rok 1940 je v kronike v oblasti politických pomerov podrobne opísaný, kronikár stojí na strane Nemcov a postup Ruska do Európy označuje za „najväčšie nebezpečenstvo." Za zmienku stojí poznámka o uplatňovaní protižidovských norimberských zákonov, ktoré sa dotýkali aj našej obce. V apríli odchádza z Kľačian žid Samuel Kusc s dcérou Jolanou a zaťom Andrejom Hoó, syn Ervín bol už v tomto období v „pracovnom tábore".

Na jar 1943 bola opäť zavedená Branná výchova od 6 do 50 rokov. V roku 1940 kronikár poznamenal k brannej výchove: „Pravda, občanom to nijako nechutilo a zvlášť starším to neišlo do hlavy, že oni ešte musia robiť – vpravo bok, vľavo bok a pod."

Ochotnícky divadelný krúžok (ODK) v Kľačanoch sa zúčastňuje na každoročných divadelných pretekoch. V roku 1940 sú v obci už dva krúžky, pridali sa hasiči, ktorých vedie uč. Líška a ODK vedie režisérka p. Líšková. Na okresných divadelných pretekoch získali 1. miesto hasiči s 2. dejstvom hry Čaj u pána senátora od Ivana Stodolu a 4. miesto ODK s 4. dejstvom hry Márnotratný syn od J. Hollého. Údajne mali mať lepšie umiestnenie, ale kvôli rečiam, že Kľačanci získali dve prvé miesta, porota odsunula ODK až na štvrté miesto. Medzi hercov, ktorí reprezentovali Kľačany patrili Jozef Kubis Čabiak, Andrej Vaňko, Emília Veterníková i Andrej Líška. „Divadelná práca je teda v našej obci rozvírená."

Cez prázdniny bol ODK v Slovenskom rozhlase na nahrávaní s hrou Kubo pod režijnou taktovkou Martina Hollého. Členmi výpravy boli Ján Kubis Čabiak, Zuzana Kubisová, Žofia Lamošová, Andrej Líška, Jozef Chromčík, Miloš a Emília Veterníkovci, Emil Kramár, Anna Kobzáková, Rudolf Korda, učiteľ Jozef Kubis Čabiak a Andrej Miľanec. Na ochotníckych pretekoch v Slovenskom rozhlase získali 1. miesto. V tomto roku, bohužiaľ, odchádza p. Líška z Kľačian a na učiteľské miesto, a taktiež do divadelného krúžku, prichádza pán Rudolf Korda spolu s pomocnou učiteľkou Elenou Žilkovou. Divadelný život funguje aj v ťažkom vojnovom období, najmä na Silvestra sú divadelné predstavenia očakávané a hojne navštevované. V hanbe neostávajú ani predstavenia na Fašiangy, slávnosti na štátne sviatky a pre deti sú dôležité vystúpenia na Mikuláša i na Vianoce.

 

1944 – 45, SNP v Kľačanoch

Kronikár podrobne opisuje celkovú vojnovú situáciu v Európe, na Slovensku, ale aj v Kľačanoch. Mení rétoriku a pohľad na vývoj situácie. Ak v roku 1941 ešte stojí na strane Nemecka, v týchto rokoch už občania „vzhliadajú na Rusov ako na jediných možných záchrancov. Priznáva však, že „stáť na strane Nemcov bolo ovplyvňované politickou chytristikou a propagandou" a „vrodená láska k bratom Čechom, Rusom a ostatným slovianskym národom bola v týchto časoch, keď utrpenie celou váhou doliehalo na spomenuté národy, len zosilnená." Protinemeckú náladu vystihuje aj poznámka: „Ľud kľačiansky sa primkol k (sučianskemu) farárovi Vojtechovi Hruškovi, ktorý sa aktivizoval proti ľudovofašistickému režimu a šíril sloviansku myšlienku...Vďaka nemu ani nebola založená na škole Hlinkova mládež a nikde v obci sa nezdravilo „Na stráž"... Tí, ktorí si vybudovali kariéru v ľudáckom režime ostali mimo cítenia občanov, ktorí ich nenávideli a ich obchádzali".

Farár Hruška a učiteľ Korda organizovali vstúpencov proti „germánskej brutalite a rozpínavosti" a rozširoval protifašistické letáky. Patril k nim aj Ján Kľačianka, ktorý napr. ukrýval farárovu „spolupracovnicu" Martu Trnovú. Jej prenasledovanie ovplyvnilo život M. Blahu a M. Chromčíka, ktorí jej po jednom nočnom stopovaní zo strany Ústrednej štátnej bezpečnosti pomohli utiecť.

Miestny hostinský Jozef Ľupták, ktorý istý čas žil v Rusku, bol hlavnou osobou pri prípravách na povstanie v Kľačanoch. Pomocou učiteľa Pátka zo Sučian vytvoril v obci „tajný národný výbor", ktorého členovia boli „zasvätení do tajnej práce protifašistickej". V kronike sa okrem p. Ľuptáka a p. Kľačianku spomínajú aj Miloš Vaňko, Miloš Šovčík, Juraj Roháčik a Ján Kováč. Pán Ľupták sa 15.5.1944 stáva predsedom Revolučného národného výboru.

Do Ľuptákov chodí veľa ľudí, najmä mladých, ktorí sa informujú o dianí v republike a zakaždým dostanú veľký balík, ktorý obsahuje salámu, chlieb, konzervy, trafiku a taktiež aj fľašu dobrej slivovice alebo koňaku. Z Kľačian odchádzajú do Kláštora pod Znievom alebo do Gaderskej doliny. Samozrejme, sú to partizáni. No nebol to len p. Ľupták, ktorý sa staral o partizánov, pomáhali im aj Miloš Vaňko (krajčír) a Ján Šovčík.

Na prípravách povstania pracovali všetci členovia národného výboru (+ Ján Vojvoda), niekoľko mužov, ktorí držali stráž obce, ale i muži, ktorí sa pred povstaním prihlásili za partizánov.

Ako vojaci „so zbraňou v ruke" sú v kronike poznamenaní: Rudolf Korda – učiteľ, Miloš Šovčík – úradník, Ján Suroviak – úradník, Ján Kubis Čabiak – roľník, Miloš Kubis Čabiak – úradník, Jozef Kubis Čabiak – úradník, František Kubis Čabiak – obchodník, Pavol Gallo – elektrikár, Viliam Gallo – obuvník, Ondrej Miľanec – úradník, Ján Jankovič – kováč, Pavol Bízik – roľník, Pavol Geľan – robotník, Ján Veterník – stolár, Michal Barunik – roľník. V našich horách ale veľa partizánov nebolo, celkovo v Malej Fatre bolo približne 250 Rusov. Občania všetkých partizánov podporovali proviantov. V Kľačanoch neprebiehali hlavné boje, boli len menšie boje v Hrabinách.

7.9.1944 o 2,30 hod. ráno obec obsadili Nemci. Občania boli na túto udalosť pripravení, vysťahovali sa do hôr a do susedných obcí „na východ". Nemci v obci rabovali a brali všetko hodnotné, muži museli pracovať v zákopoch a donášať muníciu. Zranení boli Juraj Kubička a Ján Prindeš. Hneď 7.9. však strieľali po skupine občanov aj napriek tomu, že videli, že sú to civilisti, pretože tam boli ženy aj deti. Zastrelili 20-ročného Juraja Kubisa Čabiaka.

Nemci odišli 20. 9., v obci sa teda nezdržali ani dva týždne. Po skončení povstania a návratu „chlapov domov" už v dedine neboli.

Obec bola oslobodená 11.4.1945 o 5. Hod. ráno, Nemci v tom čase už boli v „strečnianskom priesmyku". Nezvestným občanom ostal František Kubis Čabiak, ktorý bol neskôr vyhlásený za mŕtveho.

Obec z vojny vyšla bez väčších utrpení v porovnaní s inými obcami.

Po vojne nastala v obci nebezpečná situácia. Kronikár píše, že každý myslí len na seba, každý chce mať povojnové výhody ako prvý. „I takí ľudia, ktorí sa za vojny obohatili, či už speňažovaním predmetov na čiernom trhu alebo zmocnením sa vecí... pri prechode frontu u železnice domáhajú sa prídelov každého druhu". Národný výbor má teda veľké problémy s udeľovaním humanitárnej pomoci.

 

Povojnová situácia v Kľačanoch

Politická situácia

V roku 1945 sa začínajú u ľudí prejavovať známky strachu z novej vojny, pretože nastali problémy pri príprave na mierovú konferenciu. V kronike sa spomína strach z atómovej bomby.

Takisto sa na Slovensku začína politický boj medzi KSS a DS. Tento zápas vedie k tomu, že KSS si začína vynucovať pozornosť a poslušnosť, „do všetkého sa montuje" a preto oprávnene začínajú vznikať spory a osočovania. (V kronike je, bohužiaľ, vystrihnutá časť textu, v ktorej, podľa textu pred a po vystrihnutí, pravdepodobne kronikár kritizuje spôsoby KSS.)

Mládež sa organizuje do Zväzu československej mládeže, ktorého cieľom je „spolupracovať na výstavbe a povznesení našej drahovykúpenej vlasti."

Prvé výročie SNP usporiadal Národný výbor, zúčastnení sa klaňali pri hrobe neznámeho vojaka pochovaného v Dúbravách. Slávnostnú reč predniesol p. Jozef Ľupták, už predseda NV v Kľačanoch. Na súčasnom cintoríne sú pochovaní traja vojaci: p. Malata z Vrútok, p. Hodas z Rosiny a neznámy vojak.

Rok 1946 začína poznámkou, že ČSR je vzorom pre ostatné štáty v Európe poznačené vojnou „vďaka pracovitosti obyvateľstva pri obnove republiky."

Banderovci

V roku 1947 sa v kronike objavuje zmienka o Banderovcoch. Bola to ukrajinská povstalecká armáda, ktorá robila teroristické výpady na územie Slovenska, pretože ich ruská armáda na Ukrajine a v Poľsku rozprášila. Nechceli ostať na Slovensku, ale dostať sa do Rakúska. Mala približne 6 000 chlapov. Do roku 1947 bolo ČSR od tejto skupiny očistené. Kľačiansky kronikár ešte pripomína, že v tejto skupine boli aj nespokojenci z Poľska a Nemecka. Ich veliteľ Burlag bol chytený v septembri na Jánošíkove (Lipovec). V boji proti Banderovcom boli „četníci a vojaci v mesiaci auguste ubytovaní i v obci Turčianske Kľačany s úlohou chrániť obec proti prepadom."

Rok 1948 znamená pre bežného občana rokom zavedenia lístkového a bodového systému. Znamenalo to, že vybraný tovar bol len na prídel. Tak napríklad mäso bolo len na lístky a aj to len pre ľudí v pracovnom procese. V tomto roku bola v obci založená vyživovacia komisia, ktorej predsedom sa stal Ján Kramár a členmi Andrej Sianta a Anna Berešová. Jej „cieľom bolo zabezpečiť správny výrub kontingentov, obilia, zemiakov, mäsa, vajec či mlieka."

V tomto ťažkom období po vojne sa nesmeli stavať domy, len opravovať tie, ktoré boli zničené po vojne.

 

50. roky v Turčianskych Kľačanoch

50. roky sú obdobím silne ovplyvneným udalosťami po roku 1948. Znárodňovanie v našej obci spočívalo najmä vo vstupe gazdov do družstva. Štátna politická propaganda síce vplývala na každodenný život, no nie každý gazda vstupoval do družstva s nadšením. Boli aj takí, ktorí vôbec nevstúpili do družstva a často kvôli tomu mali veľké spoločenské i politické problémy. Inak chlapi robili väčšinou na Vrútkach pri železnici, ženy sa starali o deti a o domácnosť (tkali, siali, starali sa o gazdovstvo). Často skončili len ľudovú školu, prípadne pár ročníkov meštianskej školy, po ktorej odchádzali do učenia.

Rodinný život bol podriadený rozhodnutiam otca ako hlavy rodiny a prísne sa dodržiavali rodinné zvyky a pravidlá. Jedným zo základným pravidiel bolo, že pri delení majetku dostávali chlapci vždy väčší diel, pretože sa predpokladalo, že dievča sa dobre vydá a získa majetok manžela. Chlapci dostávali aj podiel v hore.

Po založení družstva (prvé vzniklo v roku 1950 a druhé 20.2.1960) sa stalo povinnosťou odvádzanie kontingentu. Kontingent bola vopred zákonom stanovená povinná odvodová dávka z nagazdovaného majetku. 1. družstvo bolo umiestnené u Veterníkov – Vozíkov na Záhumní (u dnešných Bellov), kde bol aj salaš, neskôr tam boli aj svine či umelé hnojivá. Zvieratá sa odvádzali podľa veľkosti vlastníctva pôdy. Tak napríklad podľa informácií p. Boženy Veterníkovej st., jej otec z vlastníctva 4 hektárov každoročne odvádzal 90 kg bravčového mäsa, 150 kg hovädzieho mäsa, 20 q zemiakov, 400 vajec, 300 l mlieka, z jedného prasaťa 10 kg masti a vrece strukovín (fazule). Kontrolovala sa aj hustota mlieka, pretože gazdovia, ktorí nemali mlieka ani pre vlastné deti, sa snažili mlieko riediť, a tým ušetriť. Kontrolóri bývali vždy cudzí ľudia, aby sa predchádzalo korupcii. Mlieko po dedine chodili zberať p. Baruniková s p. Gallovou Valériou. Veľmi často sa stávalo, že gazdovia chodili kupovať chýbajúce potraviny, aby mohli splniť kontingentnú dávku.

Všetok kontingent išiel do obchodov, tovar bol na prídelové lístky. Prirodzene začalo dochádzať k šmeline a falzifikácii prídelových lístkov.

Samozrejme, že v krajine fungoval aj voľný predaj potravín a spotrebného tovaru. No trojkilový chlieb vo voľnom predaji stál 50 Kčs, ale na prídelové lístky stál 12 Kčs. Takže rodina si rozmyslela, čo ako nutne potrebuje.

Kanál

Stavebné práce na derivačnom kanáli Krpeľany – Sučany – Lipovec sa začali v roku 1952 v Krpeľanoch. Na ňom so postavené tri vodné elektrárne, a to v Krpeľanoch, Sučanocvh a na Lipovci. Celý derivačný kanál je súčasťou tzv. Vážskej kaskády (systém vodných priehrad a vodných elektrární), ktorá sa začína Liptovskou Marou a končí v Maduniciach, je koncipovaná tak, aby regulovala prietok vody v rieke Váh a zvládla aj 100ročnú vodu, ktorá sa môže vyskytnúť pri záplavách. Celá Vážska kaskáda má 22 vodných elektrární. Derivačný kanál, u nás známy len ako kanál bol v katastri našej obce v roku 1959 bol už vykopaný a v roku 1960 bol už napustený.

Keďže koryto kanála malo prechádzať cez intravilán obce, ktorý bol zastavaný, museli domy padnúť za obeť tejto výnimočnej stavbe. A tak prišli Turčianske Kľačany o miestnu časť Habeš, v ktorej bývalo niekoľko rodín. Haneshovci, Czinegovci, Giertovci a Geľanovci dostali domy od Váhostavu, ktorý túto stavbu realizoval, ostaní dostali pozemky a peniaze na individuálnu výstavbu.

Organizácie

V obci fungujú v roku 1955:

Športový klub Sokol, vedúci Ján Lettrich

Požiarny zbor, vedúci Ján Jankovič

Pionieri, vedúca Margita Podhorská

SČSP, vedúci Ján Kramár

Výbor žien, vedúca Veterníková Irena

ČSM, vedúca Gallová Magda

DO KSS, vedúci Vaňko Ján

 

60. roky v Turčianskych Kľačanoch

Obyvatelia okrem pravidelného chodenia do práce museli odrábať jednotky do JRD, povinne sa zúčastňovať na akciách „Z", vypomáhať pri nárazových poľnohospodárskych prácach (sejba, sadba, žatva, zvoz, mlátenie), stihnúť postarať sa o svoje gazdovstvo a rodinu a ešte sa venovať aj kultúrnym aktivitám. A to všetko bez áut, telefónov, internetu, moderných pracovných strojov a nástrojov...Dnešný človek si to už nedokáže ani len predstaviť.

26.7. a 27.7. 1960 bola v obci veľká povodeň, vyčíslené sú obrovské školy na majetku a úrode, cesty sú neprejazdné. Pri likvidácii škôd pomáhajú vojaci, Tehelňa Martin. Ešte na jar 1961 sa likvidujú škody po povodni.

28.10. 1960 v obci pretrvávajú veľké problémy s alkoholizmom. Navrhuje sa, aby výčapníčka v miestnom „bufete" (čo bola krčma spojená s obchodom u Ľuptákov, dnešných Barbuščákovcov) nepredávala alkoholické nápoje v čase výplat (t.j. 10-teho a 25-teho každý mesiac). Bufet prevádzkuje Jednota, ktorá vyslovila nesúhlas s týmto návrhom.

Bežný život aj v roku 1961 je ovplyvňovaný prácami na JRD, všetky aktivity v obci sú podmieňované poľnohospodárskymi prácami. P. Hruška je veľmi aktívny a starostlivý, kvôli vykonávaným stavebným prácam rokuje so všetkými dodávateľmi, najmä však s Váhostavom ako vykonávateľom stavebných prác na kanáli.

K bežnému životu obce neodmysliteľne patrili oslavy rôzneho druhu, ktoré sa konali bez výnimky každoročne. Prvou oslavou v roku bol Víťazný február (25.2), potom nasledovala oslava k oslobodeniu obce (11.4), 1. a 9. máj (sviatok práce a oslobodenie vlasti), SNP (29.8.) a VOSR (7.11). 26.3.1965 sa plánuje oslava obce na 14.4.1965, kde v rámci kultúrneho programu bude tiež účinkovať tanečný súbor z Martina a Divadlo poézie (dnes Komorné divadlo Martin). Program dodá miestna ZŠ i kultúrna komisia.

Hasiči

Požiarny zbor v Turčianskych Kľačanoch pracoval samostatne, dobrovoľne a úspešne. Jeho úlohou bolo o.i. aj robiť obhliadky domov, ktoré požiarnici vykonávali pravidelne na jar a na jeseň. Nedostatky nachádzali najmä na povalách a v hospodárskych budovách, kde gazdovia mali neodborné elektrické prípojky. P. Pozorčiak žiada 1 striekačku pre Horný koniec, lebo doterajšia má krátky dosah.

Poľovníctvo

V šesťdesiatych rokoch sa k starým poľovníkom postupne pridali Vladimír Kubis Pirohé, Ondrej Hoľa, Miloš Kubis či Rastislav Lojš. V tomto období sa Kľačanci spojili s lipovskými poľovníkmi a vytvorili poľovnícke združenie Kýčera. Hospodárili na cca 2 360 ha pôdy. Odstrelenú zver odovzdávali na vrútockej stanici a potom sa odvážala podľa objednávky buď do Hyzy Diviaky alebo do Hyzy Žilina.

p. Orčík spomína, že jeden z poľovníkov raz na poľovačke namiesto jeleňa zastrelil jalovicu. Keďže to bola mimoriadne nepríjemná situácia (v miestnom JRD musel byť o tejto udalosti vykonaný zápis), museli ju kolegovia rýchlo vyriešiť. Jalovici teda na potoku kameňmi dolámali nohu a na jatky ju odviezli so záznamom, že je ťažkom po úraze.

Ďalšou zaujímavosťou z poľovného revíre je udalosť, kedy p. Roháčik Jozef zastrelil dvoch jeleňov jednou ranou. Bola to vyslovene náhoda. Pretože stáli v rane, za sebou v jednej línii. Prvý padol hneď, druhý až po chvíli.

IBV

27.10.1966 – na rade MNV sa začína uvažovať o rozširovaní bytovej výstavby v našej obci. P. Kubáň, predseda JRD, navrhuje, aby sa stavalo na „neužitočnej pôde" v Dúbravách, keďže Podžiar je už plný a záhrady sa nechávajú kvôli prírode nezastavané. 5.12.1966 zasadalo plénum MNV, kde sa hovorilo najmä o IBV. Problémom bolo, že obce boli v tej dobe rozdelené do troch skupín: strediskové (nad 1 000 obyvateľov), rozvojové (povolené stavať) a na dožitie (zákaz stavania). Kľačany boli podľa rozhodnutia ONV zadelené do skupiny na dožitie. Uznesením č. 25/1966 však plénum rozhodlo, že obec bude zaradená do skupiny rozvojových obcí, intravilán sa rozšíri o Dúbravy. V Pláne rozvoja obce sa počíta s výstavbou ZŠ, jaslí, MŠ a obchodnej siete a služieb. P. Zachar plánuje dokonca plynovod v obci! P. Šimko z ONV povedal, že najprv treba vybudovať v Dúbravách vodovod, dotiahnuť elektrickú energiu a cestu a až potom stavať domy. Podžiar, ktorým sa vtedajšia zástavba v Kľačanoch končila, končil dvojdomom p. Kramára a Kubáňa. Tak sa začala nová výstavba v lokalite Dúbravky a Dúbravy.

Šport (budovanie ihriska)

13.4. 1962 -v zápisnici z rokovania rady MNV sa prvýkrát spomína potreba nového ihriska. Poslanec Hruška a predseda JRD Kubáň majú vyhliadnuť nové vhodné miesto. 18.5. 1962 vyberú presne to, na ktorom stálo tzv. staré ihrisko pod kanálom pri lavici. Pôvodné ihrisko bolo zničené pri výstavbe kanála (stále povyše dnešnej lavice cez Váh v Sihoti). V roku 1960 sa futbalové družstvo Spartak Kľačany premenovalo na TJ Pokrok Turčianske Kľačany.

Derivačný kanál a lávka (most) cez Váh

Intravilán obce sa skladal pred novou výstavbou obce len z Horného konca, Malej a Veľkej strany, Podžiaru a Habeša, ktoré siahali až k Váhu.

Kanál je postavený aj v bývalej zastavanej časti zvanej Habeš. Výstavbe kanála padlo za obeť niekoľko domov. Hanešovci, Czinege, Giertovci a Geľanovci sa presťahovali do domov, ktoré postavil Váhostav, ostatní dostali pozemky a peniaze na domy, ktoré si postavili samy. Mosty cez kanál a Váh nesmeli stáť kvôli bezpečnosti oproti sebe. Stavbou kanála sa radikálne zmenila poloha obce, pretože pod kanálom sa už stavať nesmelo a dedina sa musela rozrastať smerom na východ a západ. Most cez kanál postavili už v roku 1960, lávku cez Váh dokončili až v roku koncom roku 1961. Obidva prechody boli životne dôležité pre občanov Kľačian, pretože uľahčovali presun ľudí do práce, ktorí pracovali pri železnici.

8.11.1963 sa U121/20 určujú Ján Jankovič, Július Hruška a Jozef Kramár ako zástupcovia obce na kolaudáciu kanála (nevieme, kedy skutočne kolaudácia bola)

8.5.1969 – U č. 27/69 „Rada MNV žiada Dopravoprojekt Bratislava o riešenie prechodu pri lavici cez Váh pri budovaní diaľnice!" stanovisko je spoločné s JRD, ktoré má v dotknutých miestach svoje parcely. Z tohto záznamu vyplýva, že diaľnica prechádzajúca cez kataster Turčianskych Kľačian bola plánovaná pred vyše päťdesiatimi rokmi!

Výstavba Kultúrneho domu (ďalej len KD) 1960 - 1964

Kultúrny dom stojí na pozemkoch, ktoré kedysi vlastnili Kubisovci, Ďurmanovci či Šuhajdovci. Výstavba sa začala v lete roku 1960. Dovtedy sa kultúrny život odohrával v bývalom Ľuptákovskom dome. Z výstavby Kultúrneho domu aspoň pár zaujímavostí: Kultúrny dom sa staval, ako bolo v tej dobe obvyklé, v rámci akcie „Z", každý občan obce od 16 rokov odpracuje 30 brigádnických hodín, denne tam pracuje aspoň 15 ľudí, práce sú regulované podľa plánu prác na JRD, v roku 1962 sa spomína, že práce viaznu, pretože je veľmi slabá agitácia v obci. Keďže stavba je realizovaná v rámci akcie „Z", stavajú si ju sami občania. No tí musia chodiť do práce, venovať sa svojmu gazdovstvu i rodine, pri nárazových prácach sú povinní pomáhať na JRD a ešte musia odrábať povinné hodiny na KD. Niet sa preto čo čudovať, že odmietajú pracovať na KD, pretože chcú aj žiť. Stavebná komisia ale aj tak 3x do týždňa vyhodnocuje práce na KD a neúnavne pozýva písomne i osobne ľudí na brigádu. Dokonca v máji 1963 predvolali na MNV troch občanov, aby vysvetlili, prečo nepracujú na KD. V tom istom roku bola stavba KD vyhodnotená ako najlepšia v kraji. Za rok 1963 sa odpracovalo cca 16 000 hodín. Obec dostala navýšené peniaze na KD na 110 000 Kčs, z toho na javisko 79 000 Kčs. Slávnostné otvorenie sa plánuje na 24.5.1964, otvorenie sa uskutočnilo pravdepodobne 29.5.1964. Starší občania Kľačian si však veľmi jasne spomínajú na oslavy. Zúčastnilo sa ich cca 350 ľudí, ktorým bol podávaný aj slávnostný obed. O kultúrny program sa starali speváčky Janka Guzová z Bratislavy, p. Kohútková a p. Waldauf z Prahy, Armádne divadlo z Martina (dnes Komorné divadlo) malo predstavenie. Slávnostný príhovor predniesol p. Hruška a večer bola zábava. Z týchto osláv existuje bohatá fotodokumentácia. V KD v tom období prevádzkuje svoju činnosť kino Magura. Premieta sa v stredu a v sobotu o 19.00 hod., v nedeľu pre dospelých o 18.00 hod. a pre deti od 15.00 hod.

Od otvorenia KD sa do jeho priestorov presťahoval aj vtedajší MNV, ktorý dovtedy sídlil na Hornom konci v dnešnom dome Letrichovcov.

Požiarna zbrojnica (dnes Hasičská zbrojnica)

Táto stavba sa taktiež realizovala v rámci akcie „Z". Stavať sa začalo v roku 1965, najviac brigádnických hodín odpracovali, samozrejme, hasiči, a to Ondrej Jamriška, Ondrej Jankovič, Miloš Vaňko, Ján Kubis či Ján Veterník. Svoju činnosť Hasičská zbrojnica začala v nových priestoroch prevádzkovať v roku 1969. Táto budova stojí na Hornom konci, svojmu účelu slúži doteraz.

 

70. roky v Turčianskych Kľačanoch

Bežný život

Zaujímavosťou z tohto obdobia je skutočnosť, že sa uvažuje o plynofikácii obce, ktorá nie je dodnes, o pomenovaní ulíc, ktoré taktiež ne je dodnes, že sme prišli o matriku, ktorá sa presunula na Lipovec, že sme dostali pridelené vrútocké PSČ, že sa začína uvažovať o stavbe nového domu smútku (v 1972) a podarí sa ho postaviť až po revolúcii, v roku 1974 sa dokončila práca na stavbe partizánskeho bunkra, ktorý na nachádza v Kľačianskej doline. Stále nemáme poriadny obchod, zásobovanie v dedine je mizerné, ľudia sa neustále sťažujú a tak je to dodnes.

V roku 1974 je schválený územný plán na vytvorenie prímestskej aglomerácie Martin – Lipovec - Kľačany, v ktorej bude žiť 8 -10 000 obyvateľov!!! Tento zámer sa nikdy nepodarilo uskutočniť. Výstavba v Dúbravkách a Dúbravách je ukončená, dedina sa koncom 70tych rokov začína rozrastať o lokalitu Záhumnie – východ (smerom od kostola na cintorín).

V obci stále funguje JRD, obhospodáruje 102 ha ornej pôdy, 96 ha lúk, 87 ha pasienkov a starajú sa o 138 ks hovädzieho dobytka, z toho 72 kráv, 21 jalovíc a 45 kusov pre výkrm, ďalej majú 413 oviec.